Vždy možno žasnúť. Žasol som ako malé dieťa,
keď nad mojou hlavou poletoval prvý šarkan.
Veď ho zostrojil môj otec. Ako som obdivoval
jeho šikovnosť a um, keď viazal špilku ku špilke,
keď mi dal namaľovať na veľký papier tvár,
môj prvý obraz. Žasol som na prvom bicykli.
Bol celý chrómovaný, chalani žobronili:
daj sa povoziť. Žasol som, keď som na výlete
zbadal jaštericu. Mihla sa v tráve, stihol som
zaregistrovať jej svižné telo, rozdvojený jazyk.

Žasol som nad nahým telom svojej spolužiačky,
nad sladkým bozkom. Nad prvým vínom,
keď omámený vnímal som prvú Lukáčovu báseň.
Žasol som nad obrazmi Dalího, nad hudbou
Bacha, Beethovena, Mozarta a Čajkovského,
nad poéziou Hörderlina a Holana. Nad chladnými
vlnami Severného mora. Žasol som nad stavbou
hmoty, nad možnosťou vyjadriť to matematicky.
Žasol som nad ľudským mozgom, schopným
vnímať krásu a všetky tie možnosti i nemožnosti.

Žasol som nad tým, ako je zrazu možné vnímať svet
bez krásy, keď sa mi zrútil domček z kariet,
ktorý som staval, keď bolo nemožné pohnúť sa
bez strachu, že zavadím o odporné veci a tváre.
Žasol som nad tým, ako otec mohol odísť navždy.
Žasol som nad tým, ako som mohol v noc
jeho smrti odísť za frajerkou. Ako ma mohla
potom nechať v tom odpornom svete samého.
Žasol som nad tým, že som sa mohol z toho
pozviechať, mať ženu, syna a potom ich stratiť.

Dnes žasnem nad tým, že viem o tom písať
bezbolestne, s dávkou úprimnosti a odstupu.

  od dali dne 31.03.2012 16:30 · 5 Komentářů · 631x čteno ·