Keď som bola v Nepále, cestovala som vlakom na takej otvorenej plošine. Navážal sa tam do mňa jeden chlap, obťažoval ma. Nebolo mi to jedno, ohradila som sa. Ohradila som sa dôrazne. Muž zabalansoval, stratil rovnováhu a prepadol cez okraj vagóna do otvoreného terénu. Nikto si nič nevšimol. Na najbližšej stanici som sa šla sama udať na políciu...
Na polícii:
„...A stalo sa vám niečo?“
„Nie.“
„Potom je to v poriadku.“
Dodnes naňho myslím. Či žije.
(Podľa P. Z.)
(Mávam studené ruky)
Je Boh,
ako ja Neboh?
Rozmýšľam o tom na pohreboch
a nehrniem sa k rakve,
pozerať mŕtvym do viečok.
Ešte by som tam – vyvolený – za kvet
uvidel samo
Ktoviečo,
keď do kostola vletí vtáča...
– – –
Keď aj ja k rajským záhradám
tak nenútene kráčam,
až sa zakrádam.
*
(Mmmmmmm...)
Nepál, Nepál...
Nepál.
Na kieho Budhu by som sa tam trepal?
Na svete toľko úkladov a nástrah.
Pomaly nieto kedy len tak
myslieť
na strach.
– – –
Pozerám na svoj odraz v lyžičke
a nevidím
nič
fyzické.