dnes budem písať verše o hviezdach
že je ich príliš?
hlúposť
tých nikdy nie je priveľa
čím viac
tým väčšia je vraj bázeň
ach, vy myslíte poéziu
divíte sa?
ľahnite si
no tak
hľaďte
ešte chvíľu
nie nevstávajte
obloha je priestor
kde sa možno stratiť
ak nezaspíte
chvíľu nepatríte nikam
a potom
pád
nie zrazu
celkom pozvoľna
čo je?
pustite ma
dnes vyjde hviezda
možno posledná
a pochopím
teda
pán doktor mi tak hovoril...
od bocco
dne 08.01.2014 18:15 ·
10 Komentářů ·
810x čteno ·
tých nikdy nie je priveľa
čím viac
tým väčšia je vraj bázeň
jsem romantik, co má strach jen z toho,
že jich (romantiků) ubejvá, nebo se k snění nechtěj
přiznat,
a víc hvězd mi evokuje spíš o to víc po fantazii
představ, obrazů a sdělení, jak jsme v malosti
netrpěliví a samolibí...
hodně mi Tvoje slova připomněla pasáž z filmu
Baron Prášil:
"Můj pozdrav, přátelé! To starý Cyrano vás vítá. Sem, ke mně! Přišli jste právě v čas, kdy okamžik si kabát převléká. Patřila Luna dosud jenom nám – básníkům, snílkům, smělým fantastům, i dobrodruhům v bílých parukách. Fantastům v redingotech i těm v divných přílbách ze stránek nových románů. A odjakživa ovšem milencům, těm Luna vždycky náležela nejvíc. Nyní však širák odhazuji v dál; ať letí hvězdám v ústrety! Ať naším jménem vítá všechny vás odvážné, kdo jste už na cestě do velké náruče, která se zove Vesmír."
už aj vtedy
keď som ju čítala pred časom
ma rozladil ten nemotorný záver..no veru
žiadalo sa mi ukončiť"..a pochopím"
aj dnes je to tak
záverečné dvojveršie mi oberá text o jeden(?)..nie, o niekoľko rozmerov
aj dnes sa jedným kútikom usmievam nad hrou so slovkom báz/s/eň
aj nad použitím vykania v ktorom cítim čosi
sťaby úsilie utvoriť a udržať si odstup
sám od seba
a vieš čo, bocco?
najlepšie je zaľahnúť zoči voči oblohe
ešte za súmraku
zatvoriť oči do chvíle, kým sa načisto zotmie
vtedy
je to divadlo závratné a presvedčivo
nekonečné
no pozri, Juraj, ja si to čítam tak
:)
ten, čo sa chystá písať verše o hviezdach uvedomujúc si že
ich je priveľa..hviezd i veršov o nich zároveň
a predsa
pozýva seba i mňa čitateľa
strácať sa na oblohe poézie pozvoľna
padať
násobiť bázeň básňou
..
a
objavenie sa poslednej hviezdy, ktorá u mňa vôbec nie je hviezdou v pravom zmysle slova
skôr by som ten okamih nazvala čojaviem preniknutie pravdou či tak nejako
nuž
ten okamih je chvíľa pochopenia
seba Sveta poézie.........a ich vzájomnosti
jo, taky jako Marta, mám trochu problém s tím doktorem..
to je asi ten důvod, proč jsem se k tomu nemohla nějak vyjádřit...
ten doktor tam nějak ubírá na poetičnosti :-)
no skúsim
/hej, povedala som si: marta, je to balada a JE tam ten doktor!!/
zakríknem obrazy, čo sa ako vždy pri čítaní vynárajú a idem na to spriama
mám tu človeka - básnika
strácajúceho sa vo svojom romanticko blúznivom vzlete
/ktorý sa mi tak páčil, až som si ho vyňala ako základ tohto textíku :)/
prudko prinavráteného do reálu
konštatovaním v poslednom verši
čo som ho vášnivo odmietala snáď práve pre vlastnú neochotu
zaradiť sa spolu s ním - básnikom
medzi pacientov
pre ten smútok, čo ma zastihne v okamihu
strhnutia básnika /a mňa stotožnenej/ z hviezdnatej oblohy na zem
no aj tak
ešte stále bojujem s predposlednou strofou
hej, asi netreba
pre každého, kto číta, môže byť tou hviezdou možno niečo iné
od rockovej hviezdy, cez posledný verš básne, či človeka s ktorým dokončíme záverečnú strofu života, až po Krista
aj tak mám pocit, že reparát sa nepodaril
:)
bude ďalší
Staňte se registrovaným členem a můžete plně využívat webové stránky. Jako registrovaný člen, budete mít řadu výhod! NEZAPOMEŇTE, ŽE REGISTRACE NA WEBU VYUŽÍVÁ COOKIES
Přihlášení
