odjakživa
som bola neschopná
zaľudniť svoju samotu
stále kdesi v stromoch pri rieke
kde žili plťky z kníh o Finnovi
miesila sny z ílu a hladkej hliny
vtedy ešte vláčne a plné
bublín bez dostatku slov
vyfňukaných gumenej bábike
s očami čo nevedeli spať a bolo im jedno
že plačem
aj tak som ju ukladala k sebe do postele
až kým jednej noci nestratila hlavu
videla som jej prázdno a pochopila
je čas
ju neopraviť
navždy
.
od Marta
dne 03.03.2024 21:09 ·
5 Komentářů ·
120x čteno ·
Jarku, ten záver tvojho komentára, ten je presný až eh! Vždy som chcela aby sa moje slová javili ako nepodstatné a po ich pospájaní zatiahli čitateľa tam..ako teba. Vďak
istý druh surovosti som tam zapracovala
taký ten druh, keď chceme byť bezohľadní k sebe a svojej neschopnosti (asi b bolo vhodnejšie množné číslo - svojim neschopnostiam)
Staňte se registrovaným členem a můžete plně využívat webové stránky. Jako registrovaný člen, budete mít řadu výhod! NEZAPOMEŇTE, ŽE REGISTRACE NA WEBU VYUŽÍVÁ COOKIES